Dominika Cibulková
15.07.2007
Milí priateľia, pred okamihom sa skončil štvrtý – rozhodujúci – zápas našej Fed Cupovej reprezentácie o účasť v II. svetovej skupine PF proti Srbsku. Výkon našej "dvojky" Dominiky Cibulkovej v dnešnom zápase proti Ane Jovanovičovej (5. v rebríčku WTA), no najmä vo včerajšom, nesmierne dramatickom, zápase proti svetovej trojke Jelene Jankovičovej ma inšpiroval k tomu, aby som sa na túto krásavicu pozrel bližšie a podelil sa s vami o pár informácii o novej, veľkej nádeji slovenského ženského tenisu.
Dominika Cibulková je nádejná slovenská profesionálna tenistka. Dcéra poslankyne NR SR Kataríny Cibulkovej.
V roku 2006 vyhrala svoj prvý titul na turnaji Ritro Slovak Open v Bratislave. V ankete o najlepšiu tenistku Slovenska skončila na druhom mieste, aktuálne je 2. hráčkou v slovenskom Fed Cupovom tíme.
Medzi juniorkami bola na svete jednou z piatich najlepších. Cibulková vyhrala ITF turnaj v portugalskom Amarante, na silnom turnaji WTA v Istambule sa dostala do 2. kola, v Charlottesville sa dostala do finále, ktoré pre zranenie musela vzdať, v turnaji porazila skúsenú Japonku Morigamiovú. Cibulková bola členkou slovenského družstva v Pohári federácie v rokoch 2005, 2006 a 2007. Trénuje ju Peter Hrunčák.
Dátum narodenia: 6. máj 1989
Miesto narodenia: Piešťany, Slovensko
Výška: 161 cm
Váha: 50 kg
Profesionál od: 2005
Hrá: pravou rukou, obojručný bekend
Peňažné výhry: 111 138 $
Dvojhry
Výhry-prehry: 65-29
Turnajové víťazstvá: 2 ITF
Pozícia: 86 (11. jún 2007)
Grand Slam
Australian Open -
French Open 3. kolo (2007)
Wimbledon -
US Open -
Štvorhry
Výhry-prehry: 3-7
Turnajové víťazstvá: -
Pozícia: 586 (12. február 2007)
Stav k: 11. júnu 2007.
Myslím, že oku (najmä mužského) diváka nelahodí len Dominikin herný výkon a preto vám prinášam aj pár fotografií...
Viac o Dominike sa dozviete na jej internetovej stránke www.dominikacibulkova.sk
Fotografie: www.dominikacibulkova.sk
"Pán Kontroverzný" Pier Paolo Pasolini
15.07.2007
nar. 05.03.1922, Bologna, Emilia-Romagna, Itálie
zem. 02.11.1975, Ostia, Lazio, Itálie
Italský režisér, scénárista, komunista a věčný provokatér Pier Paolo Pasolini se narodil 5. března 1922 v Boloni v Itálii. Po skončení druhé světové války, tento zatím jen učitel italštiny vstupuje do komunistické strany. Odsud je po třech letech v roce 1949 vyloučen pro své homosexuální sklony, nicméně jeho extrémně levicové přesvědčení mu vydrží až do smrti.
V roce 1957 se podílí společně s Federicem Fellinim na vzniku filmu CABIRIINY NOCI a v roce 1961 natáčí svůj první film s názve ACCATTONE, jehož hlavním hrdinou je římský pasák a je přehlídkou bezútěšnosti a neschopnosti hlavního hrdiny vymanit se z podmínek spodiny.
Roku 1964 natáčí Pasolini své asi nejuznávanější, ale zároveň nejkontroverznější dílo (i když přídomek nejkontroverznější si posléze vyslouží většina jeho filmů). Jedná se o adaptaci biblického „EVANGELIA SVATÉHO MATOUŠE“, kde vyobrazuje Ježíše Krista jako agresivního revolucionáře. Do hlavních rolích filmu, který vznikl v zaostalém jihoitalském regionu Basilicata, obsadil neherce a do role pany Marie dokonce svou matku.
Jeho dalším známým celovečerním filmem je THEORÉMA z roku 1968. Film se odehrává v Miláně, kde do rodiny průmyslníka přichází novodobý mesiáš, všem členům rodiny poskytne fyzickou lásku, a tím v ní způsobí rozvrat – na závěr se otec zříká veškerého majetku (podnik předá dělníkům), svléká se do naha a odchází do pustiny sopky Etny. Snímek získal cenu OCIC, byl soudem obviněn z obscenity, ale poté soudně prohlášen za poetické dílo.
Povídkový film VEPŘINEC z roku 1969 je alegorie přirovnávající tehdejší Itálii k Německu v době Hitlerova nástupu k moci. Snímek je složen ze dvou střídavě se prolínajících povídek.
OIDIPUS KRÁĽ
Značná část Pasoliniho tvorby je věnována adaptacím známých literárních děl. První z řady je adaptace Sofoklova OIDIPUS KRÁL z roku 1967. Prolog a epilog filmu se odehrává v předválečné Itálii (třicátá léta 20. století), kde se manželům narodí syn na kterého žárlí jeho vlastní otec. Hlavní část filmu se pak odehrává v antice a představuje známý Oidipův příběh o neovlivnitelnosti osudu, jenž je člověku souzen. Jedná se o velmi osobní dílo, neboť Pasolini v něm popisuje vznik svého Oidipovského konfliktu. Podobným filmem jako ODIPUS KRÁL je pak ztvárnění Euripidovi MÉDEI z roku 1969, která se rovněž odehrává v období antiky.
DEKAMERON
Filmy, které Pasolini natáčel v první polovině 70. let 20. století (až do své smrti v roce 1975) jsou opět adaptacemi literárních děl. První tři z těchto snímků (DEKAMERON, CANTERBURSKÉ POVÍDKY a KYTICE Z TISÍCE A JEDNÉ NOCI) jsou označovány jako „Trilogie života“.
CANTERBUSKÉ POVIEDKY
Pokud Pier Paolo Pasolini natáčel do roku 1974 filmy, které kritici nazývali kontroverzními a provokativními, tak v roce 1975 svým posledním filmem překročil všechny myslitelné konvence. Natočil svůj nejdivočejší film, který kdy běžel v kinech (myslím v normálních kinech) a není žádným podivem, že promítání tohoto filmu bylo v celé řadě zemí zakázáno. Film SALO ANEB 120 DNŮ SODOMY byl inspirován slavným pornorománem markýze De Sade „120 dní Sodomy“. Příběh Sadova románu, který se odehrával v 17. století, Pasolini přenesl do fašistické republiky Salo, která vznikla v severní Itálii na sklonku druhé světové války. Děj je až nechutně prostý. Několik chlapců a dívek je „vykoupeno“ z různých výchovných ústavů či uneseno přímo z ulice do přísně střežené vily, kde jsou trýzněni čtyřmi bohatými muži (soudce, vévoda, biskup, bankéř), nutící je ke stále sadističtějším praktikám. Film, stejně tak jako román je dlouhým seznamem sexuálních zvráceností, kterých se již zmínění boháči na svých obětech dopouštějí a pro inspiraci jim čtyři prostitutky dopodrobna vyprávějí své životní příběhy. Do toho v pozadí zní skladby od Chopina, Orffa, popřípadě hlavní hrdinové pronášejí citace Baudelairových básní či promluvy svatého Pavla atd.
Salo alebo 120 dni sodomy
A ešte niečo. Asi najkultovejšia scéna z filmu Salo alebo 120 dní sodomy, naozaj len pre silné žalúdky.
Premiéry tohoto filmu se již Pier Paolo Pasolini nedočkal, neboť byl v noci z 1. na 2. listopadu 1975 v Ostii za dosud nevyjasněných okolností brutálně ubit baseballovou holí. Za tento čin byl odsouzen jakýsi mladý prostitut Pelosi, který strávil osm let ve vězení.
Autor: Zbyněk „PetrPan2" Lubovský
Zdroj: Československá filmová databáza
Nevypovedané tajomstvá lanovky na Urpín
7.07.2007
Urpín, dominanta Banskej Bystrice, pozná ho každý Bystričan a je známy na celom Slovensku. Už odnepamäti bol strategicky významnou obrannou baštou mesta Banská Bystrica, pred vpádmi rôznych nepriateľských vojsk. Jeho hlavnou výhodou je výborný výhľad do širokého okolia. Povestná je najmä lokalita „Urpín vyhliadka“, odkiaľ je nádherný výhľad na mesto Banská Bystrica, ktoré je cieľom množstva turistických návštev.
Turisti, ktorí prechádzajú lesnou cestou k vyhliadke, si nemôžu nevšimnúť rozostavanú tehlovú budovu. Práve táto budova bola cieľom polemizovania a historiek mnohých ľudí. Historiek sa vravelo mnoho, budova vraj mala slúžiť ako reštaurácia, potom ako strážnica vojska, málokto vedel však jej pravý účel.
Áno, pravda je taká, že je to nedostavaná vrcholová stanica sedačkovej lanovky na Urpín, ktorá mala práve slúžiť na komfortnejšiu prepravu turistov k vyhliadke.
Začiatky môjho pátrania po pravde ohľadne legendy o lanovke na Urpín viedli práve k fotografiám danej budovy a ich následne odoslanie na potvrdenie odborníkom z oblasti lanoviek. Odborníci boli prekvapení mojím nálezom, lebo o lanovke na Urpín sa hovorilo len ako o legende. Podľa fotografií boli schopní určiť, že sa skutočne jedná o vrcholovú stanicu pre sedačkovú lanovku, dokonca určili, že sa v hornej stanici lanovky mal byť aj pohon lanovky. Hneď boli hladní po ďalších informáciách ohľadne trasy lanovky, kde mala byť umiestnená údolná stanica a iné technické parametre lanovky, na ktoré som im nedokázal dať odpoveď. Zhostil som sa neľahkej úlohy, zistiť čo najviac informácii na nezodpovedané otázky. Oslovil som pár skôr narodených Bystričanov, aby ma priviedli na nejakú stopu. Jeden kamarát „skôr narodený“ ma priviedol skutočne na dobrú stopu. Povedal “údolná stanica lanovky mala byť na ulici Pod Urpínom v miestach terajších ruín barokového domu“.
Tento dom som veľmi dobre poznal a vždy, keď som šiel okolo neho, mi v hlave skrsla myšlienka „prečo taká historická pamiatka tak chátra?“. To som však netušil, aký mala mať predurčený osud (ten sa dozviete neskôr). Tak už som veril, že mi vraví pravdu a údolná stanica lanovky mala byť skutočne niekde v tomto mieste. Išiel som preto na to miesto a určil som zhruba priamkou trasu, ktorou mala od údolnej stanice lanovka ísť a dúfal, že nájdem nejaké stopy. Už som nedúfal, že som niečo nájdem, ale tajomstvo sa pomaly začalo odhaľovať. Zhruba v tretine svahu od údolnej stanice som objavil dôkaz, že ma kamarát neklamal, a že mám dobrý orientačný zmysel. Objavila sa predo mnou, prvá vybetónovaná pätka na umiestnenie podpery na sedačkovú lanovku. Hneď mi srdce poskočilo a v duchu som si povedal „idem v línii tejto pätky, určite nájdem toho viac“. Zdanie ma neklamalo, nachádzal som vo vysokej tráve, v stúpaní na Urpín, ďalšie vybetónované pätky pre podpery.
Prišiel som líniou trasy, ktorou mala viesť dráha lanovky až k lesnému porastu pred vrcholovou stanicou. Bol tu už urobený priesek porastom, ktorý zub času nechal zarásť náletovými drevinami. Cez hustý porast a množstva výskytu kliešťov, som sa neodvážil pokračovať v hľadaní pätiek pre podpery v poslednej časti pred vrcholovou stanicou. K nej som radšej zvolil prístup lesnou cestou a o 5 minút som sa ocitol pri poslednej vybetónovanej pätke, tesne pri vrcholovej stanici. Doslova som žiaril radosťou, lebo taký úspech som nečakal. V pátraní po pravde som pokračoval ďalej. Odhodlanie zistiť pravdu o tom, prečo nebola lanovka na Urpín nikdy dokončená, aj napriek pokročilému štádiu výstavby. Jediná nádej ako poodhaliť ďalšie tajomstvá urpínskej lanovky, bola návšteva štátneho archívu v Banskej Bystrici. Podal som žiadosť o bádanie v dokumentoch. Samotné vyhľadávanie pracovníkmi archívu trvalo dva týždne. Výsledky ma potešili, vyšli na povrch fakty, aj však sklamalo, ostali aj neodhalené tajomstvá.
Archív vydal fakty
Z dokumentov sa zachovali archívne materiály MsNV v Banskej Bystrici, konkrétne Odbor finančný.
Finančný
Fin: 376/196, 21. septembra 1968
Okresný národný výbor
Odbor finančný
Banská Bystrica
Vec: Vyžiadanie finančných prostriedkov na výkup nehnuteľností potrebných pre výstavbu sedačkového výťahu.
V roku 1968 má byť zahájená výstavba sedačkového výťahu na Urpín a tejto stavby investorom je Park kultúry a oddychu Banská Bystrica. Pre plynulý priebeh prípravných prác na tejto stavbe a hlavne pri jej majetkovom vysporiadaní budov a porastov, ktoré budú výstavbou vleku postihnuté bolo nutné od evanjelickej cirkvi Banská Bystrica odkúpiť dva rodinné domy Pod Urpínom 13 a 14 ako i niektoré hospodárske stavby a drevárne na trase vleku. Finančný odbor MsNV za týmto účelom zabezpečil znalecké odhady vykupovaných nehnuteľností a porastov z čoho vyplýva, že na túto akciu je potrebné zabezpečiť 127.101,- Kčs.
Z vykúpených dvoch rodinných domov bude asanovaný dom č. 14 a na tomto priestranstve bude umiestnený ťažný mechanizmus výťahu a dom č. 13 bude po prevedení GO slúžiť ako reštaurácia PKO.
Ing. Stanislav Stanko
Vedúci finančného odboru
Z uvedeného je známy investor stavby, umiestenie údolnej stanice, osud hore uvedeného historického domu, mal sa premeniť na reštauráciu PKO, ako aj rok výstavby lanovky 1968. Pravdepodobný je aj výrobca technológie lanovky Transporta Chrudim. (V tom období v bývalom Československu iný výrobca sedačkových lanoviek nebol).
Tajomstvá, ktoré ešte čakajú na odhalenie
V archíve sa nenašla žiadna projektová dokumentácia lanovky. Nie je určená presná dĺžka lanovky, ako aj či sa jednalo o jedno-, alebo dvojsedačku od Transporty. Najväčšou záhadou však ostáva dôvod nedokončenia výstavby sedačkovej lanovky na Urpín.
Moje pátranie pokračuje ďalej, snažím sa osloviť pamätníkov tých čias, ak budú ďalšie informácie, prinesiem Vám ich.
Zdroj: www.imhd.sk
Aktuálne z Wimbledonu :-)
1.07.2007
Keď už je tento ročník Wimbledonu taký upršaný, aspoň niekto si príde na svoje...:-)
Vtip :-)
1.07.2007
Prvý školský deň na americkej strednej škole predstavuje učiteľka nového žiaka, Sakiro Suzukiho z Japonska.
Hodina začína a učiteľka sa pýta:
"Uvidíme, kto ovláda kultúrnu históriu Ameriky.
Kto povedal?:
Dajte mi slobodu, alebo ma zabite?"
Hrobové ticho v triede, len Suzuki zdvihne ruku: "Patrick Henry, 1775 vo Philadelphii."
"Výborne Suzuki, a kto povedal:
Štát je národ a národ nesmie zhynúť?"
Suzuki sa postaví: "Abraham Lincoln, 1863 vo Washingtone". Učiteľka sa pozrie na žiakov a vraví:
"Hanbím sa za Vás, Suzuki je Japonec a pozná americkú históriu lepšie než vy!"
Zozadu sa ozve tichý hlas: "Bozaj nás v riť, zasratý Japončík!"
"Kto to povedal?" zvolá učiteľka.
Suzuki bez vyzvania odpovedá:
"Generál McArthur,1942 v Guadalcanale a Lee Iaccoca v 1982 pri valnom zhromaždení firmy Chrysler".
Trieda je celkom ticho, len vzadu sa ozve: "Je mi z toho na grcanie!"
Učiteľka kričí: "Kto to bol?!?" Suzuki odpovedá okamžite: "George Bush senior japonskému premiérovi Tanakovi v priebehu obeda, Tokio 1991".
Jeden zo študentov sa postaví a otrávene povie: "Môžeš mi vyfajčiť!"
Učiteľka hystericky: "A dosť! Čo to má znamenať?"
Suzuki bez mihnutia oka: "Bill Clinton Monike Lewinskej, 1997 vo Washingtone, oválna pracovňa Bieleho domu".
Ďalší zo študentov vstane a zreve: "Suzuki je hromada sračiek!"
A Suzuki opäť v pohode: "Valentino Rossi pri Veľkej cene motocyklov, Brazília 2002"
Celá trieda prepadne hystérii, učiteľka upadá do zúfalstva, plieska dlaňou po katedre, dvere sa otvoria, vojde riaditeľ a kričí: "Kurva, taký bordel som ešte nevidel!!!"
A Suzuki viac-menej pre seba: "Poslanec Fico ministrovi financií Miklošovi pri schvaľovaní štátneho rozpočtu, Bratislava 2005."